Akoby sme mali na nohách závažie, prihrávali sme nesprávnemu dresu. Keď sme dostali prvý gól, vravel som si, nič sa nedeje. Chyba sa stane. Keď sme dostali druhý, už to začínalo byť zlé. Napriek tomu, sme sa ešte na chvíľu vrátili do zápasu. Gáborík svojim typickým spôsobom prekonal Českého brankára. Ale to bolo všetko. Tlak neprišiel, skôr naopak. V hlave mi vírilo milión otázok, na ktoré som si nevedel odpovedať. Čo sa stalo? Kde sa stala chyba? Kam zmizlo odhodlanie? Kde bolo srdce? Prečo viac nebojovali? Prečo nestrieľali? Prečo sa ich báli? Prečo, prečo, prečo?
Veď ak sme niekedy mali objektívne lepšie mužstvo ako naši západní susedia, tak to bolo na tomto turnaji. Napriek tomu, opäť sme prehrali. Viem, že mnohí sú teraz najmúdrejší. Dokonca by to aj určite zahrali lepšie. Vedia, čo mali naši zmeniť, ako mali hrať. Vedia, koho Hossa nemal postaviť. No teraz je ľahké kritizovať, po vojne je každý generál.
Ale pozrime sa na to triezvo a poďakujme za skvelú reprezentáciu Slovenska. V skupine sme nestratili ani bod a hrali sme dobre. Iste nevyhrali sme olympiádu, nie je dôvod na oslavy. Ale priznajme si, že poďakovanie si chalani zaslúžia. Bola by škoda ich zatracovať za to, že jeden zápas nezvládli. Verím, že mnohých mrzí hlavne to, že to bola prehra s Čechmi. Ale nie je to jedno? Proste po hodoch prišlo bolenie brucha. Už s tým nič neurobíme.
Verme, že naša reprezentácia sa do majstrovstiev pozbiera a že si ešte spravíme hokejovú chuť. Verme, že horko, ktoré ostalo v ústach po včerajšej derniére sa zmení na sladký pocit počas bojov na majstrovstvách sveta.
Ja tomu verím.