S kamarátom sme sa vybrali na motorkách do Ráztoky (super mini dedinka pri Banskej Bystrici) na víkend. Respektíve len na takú medzizastávku, lebo v sobotu sme chceli pokračovať k jeho babke do Polomky (cca 30 kilometrov ďalej). Cesta tam prebehla v pohode, nič extra sa nedialo. Teda asi, ale keby áno, tak by som si to (asi) pamätal.
V sobotu sme vstali a hneď sme sa vydesili – pršalo. Do prdky, čo teraz? Však počkáme, to určite prejde. Dohodli sme sa, že zatiaľ dáme chalupu do poriadku, pripravíme si všetky veci a keď prestane pršať vyrazíme. Veď 30 kilometrov nie je veľa, musíme to v pohode zvládnuť. Tak aj bolo, poupratovali sme, pobalili si veci a čakali. Samozrejme veci sme nedávali na motorky, nech nám nezmoknú. Tie tam nahádžeme, keď prestane pršať.
Po chvíli pozerám – neprší, ale reku počkajme chvíľu, nech nejdeme na mokrej ceste. Vytiahli sme motorky zo susedovej garáže a kým sme stihli veci nabaliť, začalo liať. Super, motorky späť do garáže, znovu naspäť do baráku a čakať. Tak prešla ďalšia hodina, kým sa počasie umravnilo. Opäť sme chvíľu čakali, nech nejdeme po mokrej asfaltke. Keď sme uznali, že už by to malo byť v pohode, vyšli von, opäť sme vytiahli motorky, začali sme práskať veci na motorky.
Aby tomu nebol koniec, ešte sme ani nestihli vytiahnuť remene, háky a pavúky a už pršalo. To už začínala stúpať nervozita, veď počasie si z nás robilo dobrý deň. No nič, znovu späť. Opäť sme čakali. Už boli 4 hodiny poobede, my sme sa stále nepohli, no paráda. Keď prestalo po nejakom čase pršať, už sme nečakali, kým vyschnú cesty. Nemali na to nervy. Povyskakovali sme z domu, vybrali motorky, neskutočne rýchlo sme poukladali veci, popripínali, popriväzovali. No kým sme nasadli, začalo popŕchať. Ale už dosť, ja už na to nemám nervy. Ideme, veď neleje, nie je to ďaleko, ja už nebudem čakať. Tak jo, poskákali sme na motorky a vyrazili.
Ani kilometer sme neprešli, popŕchanie sa zmenilo na prietrž mračien. Kamarát išiel nejakých sto metrov predo mnou, ale motorka robila taký stĺp vody, že som ho nevidel. Šilt na prilbe sa mi tak zalieval, že ľavou rukou som ho viac pretieral, ako držal rajdy. Oblečený som bol dobre (aspoň som si to myslel). Po chvíli mi už aj koža začala premokať a to som vedel, že je zle. No nič, už to bolo jedno, nejako sa tam už musíme dotrepať. Aby toho nebolo málo, okolo najväčšej mláky som zásadne išiel vtedy, keď išiel oproti mne kamión.
Naveľa sme sa dokotúľali ku kamarátovej babke, pozhadzovali mokré veci, premrznutý a premočený (v auguste) na kosť sme si posadali ku krbu a ohrievali sa.
Po chvíli vyšlo slnko a celý víkend už nekvapla ani kvapka. Keby sme pol hodinu vydržali, mohli sme byť pekne v suchu (doslova).
...ale nebolo by teraz na čo spomínať ;)
